Monika Kompaníková
17-11-2013

Sam Byers svoj prvý stĺpček napísal zo svojej pohovky doma v Británii, namiesto toho, aby písal v hotelovej izbe v Haagu – zmeškal lietadlo. A túto skúsenosť zhodnotil ako celom príjemnú, pretože sa vďaka tomu, že nestihol lietadlo, stal človekom neexistujúcim. Nebol na mieste, na ktorom mal byť – teda v Haagu – a zároveň pre ľudí, ktorí boli presvedčení o tom, že v Haagu je, nebol ani doma a teda s ním pri svojich plánoch a požiadavkách nerátali.  Sam píše, že dnes je takéto ne-bytie doslova eskamotérskym kúskom, ťažko dosiahnuteľným stavom. A ak sa v ňom ocitneme, cítime sa zrazu akosi previnilo.

Ako veľmi mu v tejto chvíli rozumiem! Aj môj bežný deň sa skladá z desiatok povinností, termínov, udalostí a úloh, ktoré treba urobiť v určitom čase  a na určitom mieste. Vstať, keď budík zhodnotí, že už je čas vstať, zobudiť deti, postarať sa o ich desiatu, o ich oblečenie, zaviesť ich do školy a do škôlky v presný čas, stihnúť vlak, ktorý prichádza podľa cestovného poriadku, každý deň rovnako, stihnúť uzávierky, odpisovať na maily primerane rýchlo, dať si obed, kým ešte nejaké jedlo servírujú,  stihnúť stretnutia, stihnúť vlak, stihnúť vyzdvihnúť deti v družine, stihnúť načas krúžky, vyzdvihnúť deti z krúžkov tak, aby neboli posledné, stihnúť urobiť úlohy, večeru v pravidelnom čase, rozprávku pred spaním, každý večer rovnako. Ak sa stane chyba, nestihnem vlak, zabudnem sa niekde, celý systém sa zrúti. Preto sa zabudnúť nesmiem. Facebook chce vedieť, kde sa nachádzam teraz a kde som sa nachádzala, keď som práve písala status. Banka chce vedieť kde bývam a koľko zarábam, všetky moje mailové kontá chcú aby som sa identifikovala, chcú heslo, odpoveď na  kontrolnú otázku. Doma všetci očakávajú, že budem tam, kde je obvyklé byť, že budem stále online, že budem mať stále zapnutý telefón a že zdvihnem každému, kto mi zavolá, že na druhej strane budem ja v jednej z foriem, ktoré mi boli dané – ako mama, manželka, dcéra, manažérka, spisovateľka.

Chýba mi ticho.  Rozhovor ktorý nepresekne prichádzajúci vlak ale len jemne stlmí spánok.  Stretnutie z ktorého nevzíde nič dôležité, len niekoľko spoločných myšlienok, pekné súvetie, dotyk.

Občas je to frustrujúce. Občas sa pýtam, či som toto chcela, či som čakala, že dospelosť bude takáto. Naprogramovaná ako vlak, ktorý musí ísť podľa cestovného poriadku navrhnutého tak aby vyhovoval čo najväčšiemu počtu cestujúcich. Vlak pripútaný ku koľajniciam, tlačený vpred vlastnou váhou. Pýtam sa, či je to vekom, alebo dobou. A pýtam sa sama seba, čo s tým…

Neviem ako Sam – musím sa ho spýtať – no teraz, tu, prežívam  krátke záblesky ne-bytia. V meste, kde ma nikto nepozná, s vypnutým telefónom. Mám niekoľko povinností, no v porovnaní s bežným dňom je to malina. Mám mapu, no nepozerám do nej. Mám okolo seba ľudí, no nikto z nich odo mňa nič neočakáva, moje rozhodnutie byť tu alebo zostať tam nikto nekomentuje.  Nie je to ignorácia, je to rešpekt, výhoda anonymity dočasných ohraničených stretnutí.

A tak sa túlam sa ulicami, pozerám do okien, sedím s vychladnutou prázdnou šálkou od kávy v kaviarni. Dlho. Neviem koľko je hodín. Nikto ma nezdraví, nikto si ma v dave nevšíma. Mojou jedinou úlohou je premýšľať.  Byť sama so sebou. A písať. Slová, vety, príbehy,  vymýšľať príbehy, formovať ľudí v nich, vytvárať novú realitu, hľadať súvislosti. To je teritórium, kde je možné všetko, kde je možné preskočiť čas, skrátiť ho, natiahnuť, vrátiť sa do minulosti, opraviť ju, zmeniť,  pracovať s časom ako s plastelínou.

Moja sloboda, moja autonómia.

Alle verhalen van Monika Kompaníková
Beguni
30-11-13

Letisko po tretie! Kto by bol povedal, koľko podnetov môže jedno letisko poskytnúť. Amsterdam. Návrat do reality. Dnes akoby sa ma všetky tie neznáme tváre, o ktorých som písala predtým, netýkali. Sú tu, no nevidím ich. Chodia okolo, vláčia kufre, pospávajú, hlavy opreté o iné hlavy. No dnes len tiene, fľaky, beztvaré predmety. Vidím vzlietať lietadlá, ich nosy prerážajú vzduch, chvosty sa v momente vzletu takmer dotýkajú betónovej dráhy. Dráha sa leskne dažďom,  v kalužiach podvozky žltých vozidiel naložených batožinou. Hurhaj, odlety, prílety, presuny. A ja som stále niekde v Antwerpách, s krátkymi prestihmi do Haagu.

Jaromír píše sms zo železničnej stanice v Antwerpách, ešte je tam. Prave jsme v nejkrasnejsi zeleznicni katedrale… nadrazi… Akési pokračovanie nášho rozhovoru, ktorý  vlastne len nedávno, pred niekoľkými hodinami, prerušil dvojhodinový spánok.

Len nedávno DBC Pierre našiel non stop smoking bar vedľa divadla. Vraj jediný v Antwerpách, bola by škoda nezájsť tam, keď je tak blízko. Bolo by škoda rozísť sa, keď si všetci tak rozumieme. Sme unavení po štyroch dňoch festivalového života a práce, jazyky sa nám pletú, rodná reč splýva s tou naučenou. Všetky gramatické chyby a nepresnosti sa rozpúšťajú v silnom traperskom pive. A je ich veľa. Na Didi hovorím anglicky, na Taca slovensky, no ani jeden z nich si to nevšimne a odpovedajú mi. Didi holandsky, Taco portugalsky. Denis, ktorého rodná reč je rovnaká ako moja, na mňa hovorí rečou cudzou, nevadí, rozumiem, veď rozumieť chcem. Didi začína česky. Česky by mohol aj Rudiš, no ten nemeckou angličtinou hustí do Ben Katchor, ktorého tvár je stále zastretá akýmsi hlbokým smútkom. Venuje nám krátky zhovievavý úsmev.  Zvuk sklenených črepov rozprsknutých na podlahe, smiech, únava, smiech. Why not? pýta sa DBC Pierre. Chichot. Why not? Zdá sa mi, že rozumiem všetkým jazykom sveta, zvukom, ktoré prichádzajú a miznú, každému a všetkému. Chcem prečítať všetky knihy všetkých ktorí sú tu. Zistiť presne, kto je kto. Budem prekvapená, keď to naozaj zistím, veľmi prevapená. Na poklony bude neskoro. Chcem ísť pozrieť antwerpskú katedrálu, kamenné námestie bez turistov, päť hodín nad ránom, no nikto so mnou nechce ísť.

Dáma v bodkovaných šatách vraví, že odkáže pánovi, ktorý napísal text pesničky o ktorej sa mi zdalo predošlý deň ráno v hotelovej izbe v Haagu, že mi tak veľmi prirástla k srdcu. Padám z nôh, svet predsa nemôže byť taký malý, taká náhoda neexistuje, nemôže ho predsa poznať! Veď som z Manchesteru, vraví dáma pokojne. Do Manchesteru vedú všetky cesty sveta, aj koľajničky vežového žeriava z Haagu.  Samota žeriavnika nás však v tej chvíli nemôže pohltiť, pretože nás už dávno pohltil Babylon jazykov.

My tez letiste s kocovinou. Beguni.

Jaromír píše sms z letiska. Jaromír letí s Rudišom cez Brusel do Prahy, Denis do Paríža, Tatiana letí do Portugalska,  Didi do Leidenu, Daphne vlakom do Rotterdamu, Sam hádam stihne lietadlo do Londýna, Patrick do Kanady, dáma z Manchesteru do Manchesteru. DBC Pierre je doma všade tam, kde je bar, ten to má vcelku jednoduché.

Letiste. Beguni.

Spleen je neobvykle dlhý a hlboký.

17-11-13

Sam Byers svoj prvý stĺpček napísal zo svojej pohovky doma v Británii, namiesto toho, aby písal v hotelovej izbe v Haagu – zmeškal lietadlo. A túto skúsenosť zhodnotil ako celom príjemnú, pretože sa vďaka tomu, že nestihol lietadlo, stal človekom neexistujúcim. Nebol na mieste, na ktorom mal byť – teda v Haagu – a zároveň pre ľudí, ktorí boli presvedčení o tom, že v Haagu je, nebol ani doma a teda s ním pri svojich plánoch a požiadavkách nerátali.  Sam píše, že dnes je takéto ne-bytie doslova eskamotérskym kúskom, ťažko dosiahnuteľným stavom. A ak sa v ňom ocitneme, cítime sa zrazu akosi previnilo.

Ako veľmi mu v tejto chvíli rozumiem! Aj môj bežný deň sa skladá z desiatok povinností, termínov, udalostí a úloh, ktoré treba urobiť v určitom čase  a na určitom mieste. Vstať, keď budík zhodnotí, že už je čas vstať, zobudiť deti, postarať sa o ich desiatu, o ich oblečenie, zaviesť ich do školy a do škôlky v presný čas, stihnúť vlak, ktorý prichádza podľa cestovného poriadku, každý deň rovnako, stihnúť uzávierky, odpisovať na maily primerane rýchlo, dať si obed, kým ešte nejaké jedlo servírujú,  stihnúť stretnutia, stihnúť vlak, stihnúť vyzdvihnúť deti v družine, stihnúť načas krúžky, vyzdvihnúť deti z krúžkov tak, aby neboli posledné, stihnúť urobiť úlohy, večeru v pravidelnom čase, rozprávku pred spaním, každý večer rovnako. Ak sa stane chyba, nestihnem vlak, zabudnem sa niekde, celý systém sa zrúti. Preto sa zabudnúť nesmiem. Facebook chce vedieť, kde sa nachádzam teraz a kde som sa nachádzala, keď som práve písala status. Banka chce vedieť kde bývam a koľko zarábam, všetky moje mailové kontá chcú aby som sa identifikovala, chcú heslo, odpoveď na  kontrolnú otázku. Doma všetci očakávajú, že budem tam, kde je obvyklé byť, že budem stále online, že budem mať stále zapnutý telefón a že zdvihnem každému, kto mi zavolá, že na druhej strane budem ja v jednej z foriem, ktoré mi boli dané – ako mama, manželka, dcéra, manažérka, spisovateľka.

Chýba mi ticho.  Rozhovor ktorý nepresekne prichádzajúci vlak ale len jemne stlmí spánok.  Stretnutie z ktorého nevzíde nič dôležité, len niekoľko spoločných myšlienok, pekné súvetie, dotyk.

Občas je to frustrujúce. Občas sa pýtam, či som toto chcela, či som čakala, že dospelosť bude takáto. Naprogramovaná ako vlak, ktorý musí ísť podľa cestovného poriadku navrhnutého tak aby vyhovoval čo najväčšiemu počtu cestujúcich. Vlak pripútaný ku koľajniciam, tlačený vpred vlastnou váhou. Pýtam sa, či je to vekom, alebo dobou. A pýtam sa sama seba, čo s tým…

Neviem ako Sam – musím sa ho spýtať – no teraz, tu, prežívam  krátke záblesky ne-bytia. V meste, kde ma nikto nepozná, s vypnutým telefónom. Mám niekoľko povinností, no v porovnaní s bežným dňom je to malina. Mám mapu, no nepozerám do nej. Mám okolo seba ľudí, no nikto z nich odo mňa nič neočakáva, moje rozhodnutie byť tu alebo zostať tam nikto nekomentuje.  Nie je to ignorácia, je to rešpekt, výhoda anonymity dočasných ohraničených stretnutí.

A tak sa túlam sa ulicami, pozerám do okien, sedím s vychladnutou prázdnou šálkou od kávy v kaviarni. Dlho. Neviem koľko je hodín. Nikto ma nezdraví, nikto si ma v dave nevšíma. Mojou jedinou úlohou je premýšľať.  Byť sama so sebou. A písať. Slová, vety, príbehy,  vymýšľať príbehy, formovať ľudí v nich, vytvárať novú realitu, hľadať súvislosti. To je teritórium, kde je možné všetko, kde je možné preskočiť čas, skrátiť ho, natiahnuť, vrátiť sa do minulosti, opraviť ju, zmeniť,  pracovať s časom ako s plastelínou.

Moja sloboda, moja autonómia.

The tower crane driver
16-11-13

Prebudila som sa do bieleho rána. Pozerám z okna hotelovej izby. Vo štvrtok pršalo, v piatok svietilo slnko, dnes je všetko ponorené do hmly, len tmavé dlaždice na ploche medzi hotelom a divadlom sa lesknú a v diaľke tuším pohybujúce sa rameno vežového žeriava. Ako prízrak, pátrajúca oceľová ruka so štyrmi silnými reflektormi.  Myslím na jednu pesničku, ktorú majú radi moji malí chlapci, pretože je o šoférovi vežového žeriava a malí chlapci žeriavy a veľké stroje všetkých druhov milujú. Šofér, ktorý pohybuje ramenom sedí v presklenej kabíne celkom sám. Zem aj ľudia sú hlboko pod ním, pád by bol dlhý, koniec bolestivý. Má však blízko k nebu.  Môže bohu tlmočiť a odovzdávať modlitby.

Premýšľam nad stavebnými strojmi.  Vďaka mojim synom viem, ako funguje korčekový bager, dumper aj zbíjačka. Hmm… teraz som schopná pozerať na rozkopané a rozostavané mesto z úplne iného uhla. Vďaka nim a  vďaka pesničke o žeriave. Mimochodom, je to Elbow, skvelá vec.

Pristihla som sa pri tom, že myslím v angličtine a hľadám anglické ekvivalenty slovenských slov. Vďaka ľuďom z festivalu – ktorí sú komunikatívni, kladú otázky, vysvetľujú, trpezlivo počúvajú – cítim, že opatrne prekračujem hranicu mojich obmedzených jazykových schopností, môjho strachu a pochybností o tom, čo som schopná zvládnuť.

Hmla sa pomaly rozplynula, už len kde tu visí biely chuchvalec, no môže to byť aj dym z komína, oneskorený sen derúci sa z nejakej spálne oknom von do reality. Žeriavnik usilovne pracuje, laná s nákladom sa kolíšu nad hlavami cyklistov, ktorí rovnako usilovne ako on šliapu do pedálov. Každý si žije usilovne svoj život.

Bolia ma nohy, všetky prsty na nohách  sú stuhnuté. Včera sme s Janet vyše hodiny kráčali popri električkovej trati k pobrežiu mora. Jeden kilometer sme kráčali v angličtine, ostatné kilometre podľa toho, aké slovíčka nám skôr prišli na jazyk. Holandské pobrežie je nádherné v tom, že vás k vode nepúšťa postupne. Jeho blízkosť ohlasujú len škriekajúce vtáky. Kráčate podľa hlasu čajok, podľa mapy alebo vetra, vyjdete na kopec a – more je zrazu pred vami, v celej svojej veľkoleposti.  Zaoblený obzor sa pre vami odvíja ako nekonečná cievka. Na obzore tony železa zvarené do podoby veľrybárskych lodí. Zdá sa že stoja nehybne, že je nemožné aby sa také kolosy pohybovali. O nohy sa obtierajú jemné vlasy morských tráv, ktoré na pobreží držia piesok a vodu tam, kde ich udržať treba, čo najďalej od zástavby. Rovnako ako robustné, umelo vytvorené valy a hrádze.

More. Silný vietor mi fúka do tváre. Tlčie mi srdce. Cítim, ako ma s každou vlnou oblieva šťastie a hlbokú smútok zároveň. Sama. Mám skrehnuté prsty a studený zátylok. Psy sa vrhajú do vĺn za loptičkou, ľudia uskakujú pred vodu prevaľujúcou sa cez tvrdý piesok. V piesku vtlačené stopy koní, psov, bicyklov a ľudí. Mušle praskajú pod opätkami čižiem. Chlapec chráni svoje dievča pred vetrom a nejakí blázni v neoprénoch skáču do studených vĺn a ešte sa pritom tvária spokojne. Pobrežie na jednej strane stráca kontúry, rozmazané sa ťahá kilometre ďaleko. Na strane druhej je prerušené dvoma hrádzami v tvare konskej podkovy, ktorá chráni vstup do prístavu pred vlnobitím. Hrádze sú postavené z obrovských betónových kvádrov. Na čo asi myslel vo svojej presklenej, pred silným vetrom chránenej kabíne žeriavnik, keď ich tam pred rokmi ukladal. Na ich koncoch dňom a nocou trpezlivo stoja dva majáky – zelený a červený. Spomínam si – bola som tu pred pätnástimi rokmi, rovnaký vietor, rovnaký piesok, len ja som bola celkom iná.

15-11-13

Opäť stojím na letisku. Tentokrát na Schwechate vo Viedni, na skok od Bratislavy. Tentokrát sama, s malým kufríkom a rôznymi kartičkami v peňaženke. Smer Amsterdam.

V kufri mám októbrové číslo českého vydania magazínu National Geographic, špeciálne vydanie venované fotografii. Na letisku výnimočne veľa času na čítanie. Na obálke magazínu je jedna z najznámejších pakistanských tvárí – prestrašená tvár mladého afgánskeho dievčaťa menom Šarbat Gula, ktorú fotograf Steve McCurry odfotil pred tridsiatimi rokmi v pakistanskom utečeneckom tábore. Čokoládovohnedá tvár, tehlovočervená roztrhaná šatka, zelenosivé oči, v očiach vtlačený celý životný príbeh, strach, nedôvera, odhodlanie jednej ženy…

Listujem a z lesklých stránok, ktoré medzi prstami príjemne vŕzgajú, na mňa pozerajú ďalšie tváre – text je venovaný rase a národnosti. Tváre detí, tváre žien, tváre mužov, starcov. Tváre, tváre, tváre. Dieťa s pokožkou bielou ako mlieko a ryšavými vlasmi, žena s úzkymi čiernymi očami, svetlými vlasmi a ružovou pleťou, žena s tmavou pleťou a modrými očami, muž s nažltlou pokožkou a kučeravými vlasmi, mladík s čiernou pleťou a očami typickými pre aziatov, najrôznejšie kombinácie najrôznejších rysov, farieb a tvarov. Prekrásna pestrá zmes neidentifikovateľných rás a národností, ťažko zaraditeľných indivíduí. A všetky tieto tváre spája jedno – sú to deti a rodičia ďalších ťažko zaraditeľných ľudí, utečencov a novodobých nomádov ktorí sú doma tam, kde sa práve nachádzajú, ktorí cestujú, sťahujú sa, presúvajú naprieč zemeguľou pretože chcú alebo preto, že sú k tomu nútení okolnosťami. Voľakedy jednoduché delenie na tri rasy – bielu, čiernu a žltú, ako sme sa to učili v prvej triede na základnej škole – už dávno dávno neplatí, tak ako už dávno na mnohých miestach neplatia hranice, ktoré boli predtým doslova vytesané do povrchu zeme, vizuálne zreteľné, aby každý vedel, kde je jeho miesto, kam patrí. Ostnanté drôty, betónové múry, strážnice. Sloboda pohybu všetko delenie akosi skomplikovala.

Kráčam uličkou medzi sedadlami vyznačenou dvoma reflexnými pásmi, ktoré ma dovedú až k toalete. Vidím operadlá sedadiel, odzadu strapaté hlavy, ruky spiacich pasažierov spustené cez opierky až k podlahe. Zakopnem o niečiu tašku, malé dieťa sa rozplače. Letuška sa snaží vycúvať s vozíkom s občerstvením. Lietadlo letí rýchlosťou 750 km z hodinu a vonku, vo výške 10 kilometrov je -64°C. Sme niekde nad Nemeckom, ktohovie, možno sme už preleteli hranicu s Holandskom, no medzi Holandskom a Nemeckom nie je žiaden čínsky múr viditeľný z vesmíru, žiadna čiara a toto vedomie zjavne nikoho z cestujúcich nevzrušuje, Nemecko sem, Holandsko tam. Stroj si ticho vrní, nad oblakmi svieti slnko.

Keď po krátkej chvíli vyjdem zo šera kabíny a letuška odtiahne modrý záves, do očí mi udrie  svetlo a celú palubu lietadla mám ako na dlani. Vidím všetky tváre pekne spredu, hlavy rozostavené v pravidelných rozostupoch, presne tak ako pred chvíľou na stránke magazínu. Takmer sa nehýbu a to ilúziu zmrazeného okamihu ešte prehlbuje. Niektorí spia, hlavy zaklonené, ochabnuté ústa pootvorené, akoby chceli nechať svoju dušu odísť, keď sú tak blízko neba. Niektorí pozerajú do svojich mobilov, čítajú, snívajú, trpia. Neuveriteľná zmes. Pomaly kráčam uličkou, beloška s botoxovými ústami si krúti na pestovanom prste prstienkom, starý pán vedľa  nej sa podobá na Hermanna Hesseho v posledných rokoch života. Za nimi tmavá dáma v rokoch mojej mamy s fialovými vlasmi, dvaja cooloví aziati počúvajú hudbu, spojení jedinými slúchalami. Robustný Žid  s jarmulkou na hlave vystrie do uličky nohu a jeho topánka je maličká ako topánočka dieťaťa. Môj sused kúpil v duty free shope pumpkin oil a chce ho venovať dáme sediacej za nami. Červená sa, šťastne usmieva – možno z toho bude ďalšie romantické zoznámenie a ďalšie dieťa nejasnej rasy a národnosti.

02-11-13

Stojím na letisku v Bratislave v rade pri kontrole batožiny, za mnou dvadsaťročná sestra, predo mnou mama. Mama je nervózna, v strehu, v pohotovosti, sleduje, čo sa deje naokolo, kto čo robí, aby vedela, čo má urobiť ona sama bez toho, aby sa opýtala. Je na letisku prvý krát, čaká na svoj prvý let. Čaká ju Rím, veľké mesto, veľký sen.

Vidím jej neistotu a zakrývaný strach.  Strach, že urobí niečo inak ako by mala – položí kufor na zlý pás,  zabudne v kufri niečo, čo tam nemá byť, postaví sa do zlého radu, bude musieť vysvetľovať a to ona nerada. Nerada rozpráva, nerada s cudzími ľuďmi. A to sme ešte len na maličkom letisku v Bratislave, kde zamestnanci hovoria jazykom, ktorému rozumie. Ona sama hovorí nárečím.

V ruke má len občiansky preukaz, jednoduchú identifikačnú kartu a jeden malý kufrík. „Mami, neber si veľa vecí, keď bude niečo chýbať, máme kartu, kúpime,“ vravíme jej pred cestou. Pýta sa, či sú v Ríme bankomaty.

Keď mala dvadsať rokov, ako moja mladšia sestra dnes, vtedajšie Československo bolo obohnané ostnatým drôtom, obkľúčené kontrolnými stanovišťami, vklinené medzi ďalšie štáty priškrtené komunistickým režimom. Svoj produktívny život prežila v krajine, ktorá pre svojich občanov otvárala hranice len veľmi zriedka, len niektorým  alen do niektorých krajín. Ak ste chceli cestovať do západných demokratických krajín, museli ste mať platný pas, vízum, výjazdnú doložku, potvrdenie banky o pridelení devíz, colné a devízové prehlásenie a ďalšie potvrdenia, ktorých vydanie záviselo na dobrej vôli úradníkov. Museli ste nahlásiť, kde sa budete zdržiavať, u koho, čo tam budete robiť a kedy sa vrátite. Pri návrate späť vám prehliadli batožinu a zabavili knihy a časopisy, ktoré by mohli ľuďom v Československu ukázať, že za hranicami existuje iný svet. V roku 1989 po Nežnej revolúcii ľudia prestihli ostnaté drôty, podupali starostlivo pohrabané hraničné pásy, pozdĺž ktorých vojaci dovtedy hľadali do zeme vtlačené stopy emigrantov. Otvorili pohraničné bunkre, spálili cestovné doložky a vydali sa dychtivo do sveta, o ktorom im roky režim tvrdil, že je zlý a skazený. Nevedeli cudzie jazyky, len ruštinu, pretože režim im tvrdil aj to, že ruština je jazykom budúcnosti, že nepotrebujú hovoriť inými jazykmi. Predstavte si ako sa asi cítili, ako zvieratá vypustené z tmavej škatule na svetlo božie.

Teraz môžu cestovať, môžu sa naučiť cudzie jazyky, môžu ísť kde len chcú a nikomu nemusia nič vysvetľovať, všetci. No stojac za mamou vidím, že pamäť je príliš hlboká, má veľa skrýš a zákutí, v ktorých driemu dávne spomienky, dávne obmedzenia, strach a zvyky. A viem, že nie je možné toto všetko vymazať tak, ako ako je možné vymazať hranice, zrušiť kontrolné stanoviská, poslať domov vojakov hraničnej stráže a z bunkrov spraviť múzeá. Nie je možné prekročiť hranicu samého seba, hranice svojej vnútornej slobody.

O niekoľko týždňov opäť nastúpim do lietadla, smer Amsterdam. Budem mať jeden kufrík a niekoľko malých kartičiek v peňaženke. Bude to jeden z mnohých prechodov hraníc, ktoré tento rok absolvujem, no so spomienkou na prvú cestu mojej mamy bude mať úplne iný rozmer.